peko

Od roku 1990 keď prebehli prvé slobodné voľby v Československu, sa aktivita a účasť médií vo voľbách postupne zvyšuje. Vplyv médií na voľby dosiahol až tak absurdný rozmer, že dokážu dotlačiť do víťazstva vo voľbách aj politické a ľudské kreautúry, ktorých reálna politická činnosť nemá nič spoločné s demokraciou a ich „ľudský“ rozmer ide mimo človečenstva. Médiá cez niekoľko kľúčových prvkov doslova ovládli náš politický systém a riadia našu krajinu. Ten vplyv je tak veľký, že už dnes môžeme na Slovensku pokojne škrtnúť pojem demokracia a musíme reálne hovoriť o médiokracii – mediálnej politickej nadvláde.

Prvým a základným prvkom sú takzvané prieskumy verejnej mienky, kde v spolupráci s vyvolenými a zo zahraničia financovanými neziskovými organizáciami doslova vytvárajú politické strany a prezidentov z ničoho. Najprv vytvoria príbeh, ktorý dennodenne z rôznych uhlov prepierajú v éteri, v tlači a na internete. Príbeh je prezentovaný koordinovane viacerými mediálnymi subjektmi, takže vzniká plastický obraz reálnej skutočnosti a jeho dôležitosti. Nasleduje prieskum verejnej mienky, kde je vyvolenému subjektu, politickej strane alebo osobe doslova pridelené nejaké vysoké percentuálne číslo. V posledných voľbách takýmto spôsobom pretlačili média do popredia strany, ktoré nepatria ani na skládku. Týmto krokom sú vytvorené politické strany, o ktorých je riadenou selekciou rozhodnuté, že majú šance dostať sa do parlamentu (alebo do prezidentského paláca). Do mediálnych diskusií sú už potom pozývané len strany s číslom nad päť percent. Tu nasleduje druhá fáza, kde lídri strán s päť a viac percentným potenciálom dostávajú neúmerný mediálny priestor nielen v televíznych diskusiách, ale aj mimo nich. Sú vytvárané ďalšie mediálne témy, v ktorých sú vybraní a vyvolení vyzdvihovaní a nežiadúci pranierovaní. K slovu sa dostávajú ľudia, ktorí nikdy nič poriadne nerobili, nič nevytvorili, iba sa celý svoj život ako politickí spáči  presúšali v neziskových organizáciách financovaných zo zahraničia. Tesne pred voľbami mediálny kvik naberá na intenzite. Do popredia sa dostávajú najuvrieskanejší a najagresívnejší. Inak povedané, tí najhorší, pretože ten kto najviac kričí, ten spravidla nemá argumenty, ani vedomosti na vecnú diskusiu. Zároveň dlhodobo  vytvárané idylické až anjelské obrazy vybraných politikov smerujú k vyvrcholeniu, pri ktorom sú tieto osoby vynášané do nebies na úroveň spasiteľov. Anjeli ako aj agresívni sú zároveň súčasťou jedného politického subjektu, aby si volič mohol podľa vlastných predstáv vybrať typ politika: rázneho (agresívny) alebo pokojného (spasiteľ). Mediálne protežované strany sľubujú, ich politici sa usmievajú a v spolupráci s médiami používajú výrazové prostriedky, na základe ktorých si ich volič vykreslí na svoj vlastný obraz. Volič je tým v podstate oklamaný. Typickým príkladom bol slogan Čaputovej: „Postavme sa zlu, spolu to dokážeme“. Zlo nebolo nijako definované, bolo len všeobecne deklarované a každý si za zlo mohol dosadiť čokoľvek – niekto USA, iný Rusko, niekto Fica, iný Kisku. Ako v skutočnosti Čaputová bojuje proti zlu sme videli (respektíve nevideli) počas celého posledného roka plného bezprávia, svojvôle a politickej arogancie.

Je potrebné poznamenať, že mediálny priestor postupuje koordinovane, to znamená, že musí mať jedno velenie. Táto koordinácia doslova vytvára a modeluje realitu nášho sveta, ktorá sa vymyká realite skutočnej. Toto velenie si je vedomé špecifík slovenského voliča a nenecháva nič na náhodu. Bolo nadizajnovaných viacero politických subjektov pohybujúcich sa v približne rovnakej argumentačnej rovine, aby na jednej strane mal občan pocit, že mediálne vytváraná realita je pravdivá a na strane druhej, aby si volič mohol nájsť charakterový profil toho svojho politika v mediálne prezentovanom močiari.

Keby sme vzali akúkoľvek inú stranu, ktorá v posledných parlamentných voľbách nepresiahla jedno percento a dali by sme jej takúto štruktúrovanú a širokospektrálnu mediálnu podporu, určite by sa každá jedna z nich dostala do parlamentu. Volič, ktorý volí, pokiaľ nie je nejaký zarytý prívrženec niektorej politickej strany, prirodzene nechce, aby jeho hlas prepadol. Preto vníma prieskum verejnej mienky ako určitý prvok, o ktorý sa pri rozhodovaní opiera. To, že čísla v prieskumoch sú vytvárané na základe objednávky „mediálneho koordinátora“, si volič nechce pripustiť. Stále sa v svojej slovanskej dobromyseľnosti spolieha nato, že takéto podvody si hádam nik nemôže dovoliť. Opak je však pravdou. Ten kto sa chce zmocniť krajiny sa neštíti nielen žiadneho podvodu, ale nezastavia ho ani obete, nech sú akokoľvek veľké. Prieskum verejnej mienky odstaví od šance uspieť akémukoľvek politickému subjektu, ktorý nejde po ruke „koordinátorovi“. Je to novodobý nástroj filtrovania nepohodlných „legálnymi“ prostriedkami. Treba však poznamenať, že túto „legalitu“ si nastavili len vďaka fungujúcej médiokracii a zahraničnému tlaku, ktorý rozhoduje o tom, čo je demokratické a čo nie. Riadenie krajiny zahraničným „koordinátorom“ je forma najgigantickejšieho spreneverovania štátnych peňazí aká môže vôbec jestvovať. Nevyrovná sa jej žiadna z medializovaných káuz z obdobia vlády Mečiara či Fica.

Pre politické subjekty, ktoré v tomto nerovnom mediálnom súboji ťahajú za kratší koniec, je najvyšší čas zmeniť taktiku. Je potrebné naštrbiť tento mediálny mechanizmus v jeho najslabšom mieste. Tým miestom a prvkom je volič, ktorý váha pri výbere strany. Váhavosť nastupuje v momente zverejnenia preferencií. Výsledkom takéhoto váhania je potom voľba najmenšieho zla, teda niekoho, kto má preferencie na to, aby sa dostal do parlamentu a zároveň najmenej uškodí. Veľký vplyv pri rozhodovaní má aj nenávisť voliča, kedy sa slobodná voľba mení zo slobodnej a vecnej roviny na voľbu z nenávisti (vypestovanej médiami) proti niekomu. Takto sa nám pomocou kauzy „lebo Fico“ dostal do vedenia krajiny Matovič ako najmenšie zlo. Či sa v skutočnosti jedná o najmenšie zlo, nech posúdi každý sám.

Ak vezmeme v úvahu len posledné voľby a sčítame hlasy strán, ktoré majú približne rovnaké ciele (SNS, Vlasť, SĽS, Solidarita, SHO, Hlas Ľudu, PSN, SL) dostaneme číslo takmer 7 percent. Na prvý pohľad je to číslo, ktoré by nezamiešalo v politickom boji karty. Avšak ak vezmeme v úvahu, že preferencie týchto strán boli už pred voľbami pod päť percentnou hranicou, ak vezmeme do úvahy, že tieto strany boli takýmto spôsobom odstavené od politickej súťaže, číslo by bolo rozhodne výrazne vyššie.

Rozčarovanie slovenských voličov je v súčasnosti obrovské.  Vládne strany na dennom poriadku prezentujú svoju absolútnu neschopnosť, nemohúcnosť a až nervovú previazanosť s americkou ambasádou, ktorá degraduje slovenskú štátnu suverenitu. Dennodenne prichádzame o istoty v oblasti zdravia, v ekonomickej sfére, je atakovaná naša osobná sloboda. Bezprávie sa stalo pracovnou metódou za plnej podpory mediálneho kartelu. Keby mediálne nenávidený Fico realizoval čo i len stotinu z toho, čo nám predvádza súčasná vládna moc, už by bol mediálne roztrhaný za živa.

Skôr či neskôr prídu nové voľby. Poučia sa slovenské sily z udalostí a priebehu posledných volebných období? Pochopia, že proti mediálnemu kartelu riadenému z centra mimo územia Slovenska, nemajú ako jednotlivé strany žiadne šance? Dokážu lídri proslovenských strán potlačiť svoje egá, vymazať z pamäte vzájomné potýčky a osočovania? Dokážu pochopiť, že sa chystá staronový scenár volieb? Že „hlavný koordinátor“ ešte nechá urobiť zvyšnú špinavú robotu súčasnej vláde a potichu mediálne pripravuje nové politické zoskupenie, zostavené z PS-Spolu, SAS a Hlas?

Toto pripravované zloženie bude výrazne sofistikovanejšie, navonok bude pôsobiť dôveryhodnejšie, pretože lídri majú uhladenejší prejav. V princípe však nedôjde k žiadnej zmene, pretože „hlavný koordinátor“ ich bude držať rovnakým spôsobom na vodítku, ako médiá, ako Čaputovú, ako Kisku, ako celý bratislavský „neziskový“ močiar.

Všetci chceme zmenu k lepšiemu. Chceme prinavrátiť osobnú slobodu; chceme pracovať, podnikať a zarábať; chceme kvalitné sociálne a zdravotné zabezpečenie a zázemie, chceme, aby „Slovensko bolo priestorom pre život“. Tieto naše predstavy budú pred voľbami rečami napĺňať všetci. Čím viac budú lídri a ich strany „na vodítku“, tým väčší priestor budú mať v médiách. My, obyvatelia Slovenska, si však musíme uvedomiť, že tieto naše predstavy a túžby dokáže zabezpečiť len parlament a vláda suverénnej krajiny. Súčasná parlamentná ani „koordinátorom“ projektovaná blízka politická realita suverenitu nereprezentuje. V nových voľbách vzniká obrovský priestor pre subjekt, ktorý môže v pozitívnom zmysle dramaticky a skokovo zvrátiť situáciu na Slovensku. Je tu obrovský predpoklad, že zo 7 percent môže byť 50 a aj viac. Je preto potrebné včas zmobilizovať sily, rokovať, komunikovať a hľadať optimálne riešenia pre našu krajinu. Už nestačí len čakať, kto sa chopí činu. Už nie je priestor na ťažkanie si, na ješitnosť, na urazenosť. Každý z nás musí prekonať sám seba a prispieť svoju troškou k zmene. Ak tak urobíme, náš svet, realita, ktorú prežívame, sa skutočne zmení. Avšak nie na mediálny obraz, ale na konkrétny obraz, ktorý máme v našich srdciach a mysliach. Prebuďme sa priatelia a postavme sa konkrétnemu zlu. Postavme sa tyranii, postavme sa lokajom cudzích síl, postavme sa zapredaným cudzím médiám! Poďme budovať náš slovenský svet, podľa našich pravidiel, podľa duchovného odkazu našich predkov. Slovensko je naša krajina, naša vlasť, je to priestor kde žijeme a kde musia platiť zákony, ktoré podporujú rozkvet našich ľudí!  

Oskár Cvengrosch